TIGROARCHÍV Róberta Sinaia - Bitka pri Sudoměři v roku 1420.

V polovici februára roku 1420 vládol v západočeskej Plzni, ktorá vtedy mala povesť „ mesta slnka“ , relatívny pokoj, ak sa pokojom dajú nazvať občasné zákulisné intrigy vo vnútri kališníckeho radikálneho krídla práve začínajúcej husitskej revolúcie.

V tom čase sa v Plzni nachádzal aj budúci najvyšší hajtman táborského husitského vojska, schudobnelý zeman Jan Žižka z Trocnova. Prišiel sem z Prahy, aby sa v Plzni uchýlil spolu s ďalšími radikálne zmýšľajúcimi husitmi zo západných Čiech.
Začiatkom marca ktosi zaklopal na dvere Žižkovej prenajatej izby. Trocnovský zeman zatvoril knihu, ktorú práve čítal, vstal od hrubého stola a išiel otvoriť. Pri dverách zastal a na chvíľu k nim priložil ucho, lebo doba bola neistá a návštevy neboli u neho zvyčajné. Potom od dvier trochu poodstúpil a ráznym hlasom sa spýtal: „ Kto je? “
„ To som ja, Břeněk Švihovský. Neboj sa brat Jan, som tu sám. Môžeš otvoriť, “ ozvalo sa z druhej strany. Žižka odsunul závoru a otvoril dvere: „ ... Poď ďalej, Břeňku. Vitaj v Kristu... Poď dnu a sadni si tuto pri krbe. Vonku sa všetci rohatí ženia... Počkaj, prinesiem ti stoličku... “
Pán zo Švihova si potom sadol a spod dlhého tmavého plášťa vystrčil ruky bližšie k ohňu. Chvíľu hľadel do dobre živených plameňov, ale blikavé svetlo ohňa, ktoré poskakovalo po jeho tvári, ešte zreteľnejšie zvýrazňovalo zle skrývané starosti: „ Ech, brat Žižka, nedobré zvesti prinášam. Povráva sa, že plzeňský patriciát s pomocou okolitej katolíckej šľachty chce znova dostať Plzeň do svojej moci. Vraj už vyplatili peniaze mestským žoldnierom, aby boli v pravý čas na ich strane, ak bude treba. Neviem to však naisto, lebo to vybľakoval len jeden opitý žoldnier v akejsi krčme. Naši bratia ho chceli pritlačiť, aby vyjavil, či je to pravda, ale už ho viac nikto nevidel. Ten žoldnier zmizol bez stopy. “
Žižka sa zamyslel a krútil si svoje husté fúzy: „ Keď sa antikrist usídli v ľudskej duši, niet pred ním úniku... Kvôli tomu istému som pred pár mesiacmi odišiel z Prahy. Bohatí pražskí mešťania sa dali vyjednávať s panstvom a kráľovnou Žofiou, vdovou po Václavovi IV. , ešte v novembri minulého roku, keď kráľovskí vyplienili Malú stranu. Kráľovnej dokonca pražskí mešťania znova vrátili Vyšehrad, zradcovia... A tu v Plzni nie je tomu inak. Len čo sa mešťania dostanú ku kráľovským majetkom, ľahko opúšťajú naše rady. Im nejde o pravdu božiu, ale len o plné vrecká... “
Pán zo Švihova prikývol hlavou a poznamenal: „ Písal som kňažstvu na Pražskej univerzite, aby chudobe vyjasnili, či môže svetský stav bojovať za božiu pravdu s mečom v ruke a ďalej, či sa môžu horlivci za boží zákon niekde zhromažďovať... Vieš, čo mi odpovedali? Že poddaní a svetskí ľudia nižšieho stavu nikdy nesmú bojovať so zbraňou v ruke. Ani v tom prípade, keby chceli obhajovať božiu pravdu... A čo sa týka zhromažďovania, potom sa to ľudu povoľuje, ale v kostoloch, a nie na poliach a na pustých horách. A že za určitých podmienok môže viesť vojnu vyššia moc svetská ak ide o záujem práva a pravdy božej. Bojujúci musí mať spravodlivý cieľ a šetrnú lásku k nepriateľovi a boj by mal byť vyvolaný vnuknutím božím ak protivníka už nie je možné od jeho nepravdy odvrátiť inak než mečom. Ale ani to, že sa nesmie činiť ľahkovážne. Mali na mysli to, že naši bratia v spravodlivom rozhorčení rúcajú múry kláštorov, kostolov alebo vylupujú fary. “
Žižka vstal od ohňa a urobil po miestnosti niekoľko krokov: „ Na univerzite sa bratskí kňazi hádajú medzi sebou. Mnoho nadšených bratov ochablo, keď v Kostnici upálili majstra Husa. Nečudujem sa. Jedni sa zľakli, iným stačí božia pravda taká, aká je... Lenže dlho to takto trvať nemôže. Nebohý Václav IV.stratil cisársku korunu aj celé České kráľovstvo. Praha stratila nielen niekdajší lesk a slávu, ale začala aj chradnúť. Vyhýbajú sa jej vyslanci cudzích kráľov, kupci aj učenci. Doteraz nebolo vo svete ďalšieho takého mesta, kde by sa stretával svetový obchod a umenie tak, ako u nás v Prahe. Chudoba nemá čo jesť, práce niet a nespokojná je aj nižšia šľachta. Len katolícka cirkev má všetkého nadostač. Aj nemecká šľachta. Hovejú si v Čechách a žijú z mozoľov tých najbiednejších... Preto odpravili majstra Husa. Obecný ľud sa až príliš započúval do jeho slov, ktorými káral a ukazoval na hriešnosť vládcov duchovných i svetských. “

**********************************

Pán Břeněk zo Švihova sa zamračil a rázne prehovoril: „ Oheň pravdy božej horí v celých Čechách, ale jediné čo sa nám zatiaľ podarilo dosiahnuť je, že kňažská synóda povolila prijímať pri omši večeru Pánovu pod obojím spôsobom, teda telo Pána v podobe chleba a krv pána v podobe vína z kalicha, čo bolo doposiaľ vyhradené len pre kňazov. “
„ To je pravda, Břeňku, “ prikývol Žižka, ale vedel, že situácia je oveľa vážnejšia. „ Pridalo sa k nám veľa kráľovských miest, ale vyššia kališnická šľachta a bohatšie mešťanstvo pražské, aj keď je kališnické, váha. Šľachta a mestá získali rozsiahle majetky, ktoré boli odňaté cirkvi a nemeckým patríciom, a teraz majú jediné na mysli. Tieto zisky udržať. Uhorský kráľ Žigmund príde, aby si nárokoval svoje dedičské právo na českú korunu. Keby uznal kalich a ponechal bohatých kališníkov pri ich statkoch, pražskí mešťania nás kľudne nechajú napospas Žigmundovým žoldnierom... “
Břeněk sa na Žižku vážne pozrel a hoci už dopredu tušil zemanovu odpoveď, pomaly sa spýtal: „ A čo myslíš, že by sme mali urobiť? Myslím, že ďalšie udalosti už na seba nedajú dlho čakať. Za dva, možno za tri mesiace príde tá hrdzavá líška Žigmund... “
„ V prvom rade, “ začal Žižka a opäť si sadol na stoličku ku krbu, „ musíme, čo najskôr z Plzne odísť. Musíme medzi našimi bratmi prezvedieť, kto pôjde s nami. Aj tak s hŕstkou bratov a sestier nemáme nádej uhájiť Plzeň pred útokom z vonka a o vnútornej zrade ani nehovorím. Musíme preč z mesta. Treba to však urobiť v tichosti, aby sme plzeňských mešťanov k niečomu nevyprovokovali. Vyber najvernejších a pôjdeme na Tábor. “
Pánovi Švihovskému sa vyjasnila tvár: „ Tak teda na Tábor. Vedel som, že inak to nemôže byť.
Na Hradišti hory Tábor sa už zhromaždili tisícky bratov a budujú tam pevnosť. “
Trocnovský zeman prižmúril svoje jediné oko a meravo hľadel do ohňa: „ Na Tábor sa zbiehajú bratia v Kristu z celých Čiech, aby prijali Kristovo kráľovstvo, ktoré musí byť vyčistené a žiť v ňom budú môcť len spravodliví. Sám Kristus príde, aby panoval vo svojom kráľovstve a všetko pohoršenie zo svojho kniežatstva vyvrhne i všetkých, ktorí činia zlo... Tento nový poriadok nebude týrať a vydierať ľud, prestane strádanie. Potom na zemi nebude žiadne kraľovanie alebo panovanie, ani poddávanie, a všetky úroky a dane prestanú, ani jeden druhého nebude k ničomu nútiť, pretože všetci si budú rovní, bratia a sestry... Tábor musí byť silný, lebo otvorenému boju s katolíkmi sa aj tak nevyhneme. Vycvičíme vojsko, aby sme vedeli v každej chvíli prísť pražským bratom na pomoc. “
„ Tak je, brat Jan! “ nadšene zvolal Břeněk zo Švihova a zdvihol sa k odchodu. „ Nezáleží na tom, čo kážu univerzitní dekani. Pravda je len jedna. Praha musí zostať naša. Chudoba denne chodí na kázne brata Želivského a verí mu. Nesmieme ich opustiť... Zajtra prehovorím s bratmi, aby sme mohli odísť čo najskôr... Boh s tebou, brat. Nemusíš ma vyprevádzať, trafím sám. “
Švihovský pevne stisol Žižkovi ruku a vyšiel na ulicu.

**********************************

25. marca 1420 prechádzal obcou Štěkeň húf husitov. Na ich čele išli na koňoch pomalým krokom traja hajtmani: veliteľ oddielu Břeněk Švihovský z Riesenburku a jeho druhovia Valkoun z Adlar a Jan Žižka z Trocnova. Nebolo im veľmi do reči. Vlhké a sychravé počasie nútilo všetkých tuhšie zahaliť sa do plášťov a kamizol, a mnohým behali po rozume chmúrne myšlienky. Mlčanie prerušil Břeněk Švihovský: „ Ak prejdeme týmto krajom bez toho, aby nás niekto spozoroval, bude dobre. K Táboru sú to v takomto blate už len slabé dva dni pochodu. Strakonice už máme za chrbtom... Nedá sa nič robiť, musíme ísť okľukou, aby sme zmiatli špehov, ktorých za nami posielajú posádky miest a hradov, odkedy sme vyšli z Plzne. “
O chvíľu však nálada očividne klesla, lebo k hajtmanom pricválal zablatený jazdec, ktorý hliadkoval ďaleko za putujúcim húfom. Zarazil koňa a vzrušene hlásil: „ Brat Břeněk! Je zle. Boli sme spozorovaní! Zo strakonického hradu vyšli za nami krížovnickí rytieri a vydali sa za nami! Videl som ich. A je s nimi sám ich radový majster. Videl som jeho korúhev. Samotný pán Jindřich z Hradca sa postavil na ich čelo. “
„ Tak predsa... A koľko ich je? “ spýtal sa Břeněk Švihovský, nezastavujúc chôdzu svojho koňa.
„ Dobre na tisíc... Pôjdem naspäť a dám vám vedieť, keď už budú nebezpečne blízko, “ odpovedal jazdec, ale ešte počkal na zvolenie.
Švihovský sa nadvihol v sedle a privolil: „ Dobre, chlapče, ale daj na seba pozor, aby si nepadol do rúk tým rohatým ohavám. Keď nás dostihnú, budeme potrebovať každú zdravú ruku! Choď!.. . Tak čo radíš teraz, brat Žižka? Počul si to. A nás je sotva 400 so ženami a deťmi a aj s deviatimi jazdcami a dvanástimi vozmi... “
Žižka si zľahka palcátom posunul svoju kožušinovú čiapku na temeno hlavy a pokrčil ramenami: „ Ťažko radiť. Niečo však robiť musíme. Idú za nami, aby nás pobili... Zostáva jediná nádej. Nie je veľká, ale ak sa nám včas podarí dosiahnuť lesík pred Pískom, môžeme sa v ňom ukryť. Bude to trvať trochu dlho, lebo s vozmi a pešími to ide pomalšie než rytierom, ktorí klusom a cvalom ženú svoje kone, ale na výber nemáme. “
Břeněk zo Švihova sa zdvihol v strmeňoch, a obrátiac sa k sprievodu, zavolal: „ Rýchlejšie, bratia, rýchlejšie!.. . Vozatajovia nech popoženú kone a vy ostatní pridajte do kroku. “
Celý sprievod viditeľne napredoval rýchlejšie, ale Valkoun z Adlar si ustarostene vzdychol: „ Len či to bude niečo platné. Ale čo iné zostáva? Ešte šťastie, že zima tohto roku nechce jari ustúpiť. Inak by pôda v tejto rybničnatej a mokrinatej pôde pevnejšie pútala kolesá vozov a nohy zvierat i ľudí. Máme šťastie, že pod tým mazľavým povrchom je zem ešte premrznutá, tvrdá a len z otvorených plôch rybníkov zmizla ľadová pokrývka. “
Ostatní hajtmani mlčali a neustále sa obracali, či im už v pätách nevidno cválať železných strakonických rytierov.

**********************************

Keď husitský húf prebrodil rieku Otavu a prešiel cez dedinu Sudoměř, z opačnej strany, od Písku, pricválal ďalší jazdec a už z diaľky výstražne kýval rukou: „ Pozor, bratia! Od Písku k nám idú kráľovskí ťažkoodenci! Tisíc železných pánov! Odrežú nám cestu! Počujete ma? “
„ Počujeme synku! Už nikam nechoď a zaraď sa do húfu! “ prikázal Švihovský, ktorý medzitým zastavil koňa a obrátil sa k trocnovskému zemanovi: „ Je zle. Strakonických máme za chrbtom a kráľovskú jazdu máme pred sebou. Do strán kvôli rybníkom nemôžeme. Sme v pasci! “
Trocnovský zeman Jan Žižka zatiaľ obhliadal krajinu. Zdalo sa, že ani nepočúva, čo sa okolo hovorí. Pohľad jeho jediného oka akoby ohmatával cesty, rybničné hrádze a rozľahlé vodné plochy. Až po chvíli sa Žižka obrátil k veliteľovi a k druhému hajtmanovi: „ Poďte, bratia, za mnou. Niečo vám ukážem... “
A v tej chvíli pobodol svojho silného bieleho koňa, zišiel z cesty a dal sa cvalom pozdå ž trávnatého brehu rybníka Markovec smerom k hrádzi, ktorá oddeľovala tento rybník od rybníka Škaredý. Obaja hajtmani sa pohli za ním.
Keď prišiel na hrádzu, zastavil Žižka svojho koňa: „ Vidíte to? Medzi tými dvoma rybníkmi sa ako úzky vyvýšený chodník tiahne hrádza. Na pravo je rybník plný vody, takže odtiaľ sa k nám nikto nedostane. A naľavo máme holú kôru stuhnutého rybničného bahna. Rybári zrejme tento rybník na jeseň vypustili... . A tamto, na druhom konci hrádze sa pôda dvíha do akéhosi malého kopca, za ktorým je ďalší, tretí rybník, takže z tejto strany je prístup opäť len po úzkych hrádzach... Tu radím sa im postaviť. “
Obaja hajtmani naňho udivene pozreli a Valkoun zapochyboval: „ Tu sa im chceš postaviť? Je nás predsa len hr¶ tka. Železní páni nás rozoženú pri prvom šturme. “
Žižka mu nevenoval veľa pozornosti, len sa stále pozorne rozhliadal okolo seba: „ Len sa pozrite, odkiaľ sme prišli a kadiaľ sa za nami poberú naši prenasledovatelia. Pôjdu po tej istej lúke ako my, po lúke medzi brehom rybníka a hrádzou. Ale tam, kde rybník prilieha ku hrádzi, zužuje sa lúka viac a viac a prinúti i rytierov, aby sa na seba natlačili. A práve na najužšom mieste, medzi breh rybníka a hrádzu, postavíme im do cesty hradbu z našich vozov. Na hrádzu samotnú potom postačí jediný voz naprieč a budeme v bezpečí ako za mestkými hradbami. “
Zeman z Adlaru sledoval čiaru hrádze rybníka, ale aj tak nevidel v Žižkovom pláne šancu: „ A čo keď uhnú hneď za Sudoměřou a vpadnú nám po hrádzach do chrbta? “
Trocnovský zeman sa zahniezdil v sedle a podráždene zahučal: „ A ako by sa zmestilo toľko jazdcov na hrádzu? Pozri sa, aká je úzka. Tam stačí, keď sa ohradíme po jednom voze na každej z oboch hrádzí. “
Chvíľu boli všetci traja ticho, až kým sa neozval pán Břeněk zo Švihova, aby Valkouna zahriakol: „ Tak už dosť rečí! Hajtman Žižka má v poli najväčšie skúsenosti. Bojoval proti Nemcom pri Grünwalde a proti Francúzom pri Azincourte... Ty prikazuj, brat Jan. Vo všetkom ťa uposlúchneme. Zostáva však ešte jedna možnosť, ako na nás môžu zaútočiť zozadu... Pozri sa na vyschnuté dno toho vypusteného rybníka... Z tejto strany budeme mať bok nekrytý. “
Žižka však dokonale poznal svoje vojenské remeslo: „ Nepredpokladám, že budú chcieť prejsť práve tadeto. Železní páni útočia podľa pravidiel, poznám ich. Po rovine sa im útočí najlepšie. ale pre istotu sem postavíme po då žke hrádze pavéznikov a strelcov z kuší a hákovníc... Pozrite, z druhej strany rybníka sa k nám blíži jazdec... Kto je to?.. . Á, už ho spoznávam... je to jeden z honcov, ktorých sme poslali dopredu, aby nás varoval. “

**********************************

Medzitým sa jazdec dostal až tesne k rybníku, opustil breh a vocválal na dno vypusteného rybníka. Keď došiel asi tak do polovice, vypol sa v sedle a z plných pľúc zakričal: „ Bratia! Hotujte tábor! Kráľovskí sú mi v pätách! Už prešli Lhotou! “
V tej chvíli sa však jazdcov kôň začal vzpínať, jeho nohy sa prepadalli hlbšie a hlbšie, až uviazol v bahnitom dne po kolená.
Žižka spozornel a zvolal: „ Kade to ideš, synku? “
„ Myslel som, že dno je suché a pevné. Na prvý pohľad tak vyzeralo a chcel som si skrátiť cestu... Musím sa obrátiť naspäť... “
Zatiaľ čo honec ťažko obracal koňa a vyprosťoval ho zo zradného bahna, pozrel Žižka na svojich druhov: „ Tak čo? Teraz mi už veríte?.. . Cez to bahno neprejde ani kôň samotný, nieto ešte s jazdcom zakovaným do železa od hlavy po päty... Vráťme sa k nášmu húfu, aby sme sa zošikovali. “
Vzápätí sa všetci traja cvalom rozbehli po hrádzi späť k čakajúcemu húfu, aby ho zaviedli na miesto, ktoré Žižka navrhol. Voz za vozom rachotil po úzkej hrádzi, potom zišiel po miernom svahu na lúku medzi hrádzou a rybníkom tam, kde bolo najužšie miesto. Vozatajovia prichádzali do radu tak, aby vozy stáli tesne za sebou, vždy zadné koleso predného voza vedľa predného kolesa voza zadného. Hneď boli vypriahnuté kone, vytiahnuté oje, kolesá zväzované reťazami a medzi vozy zatiahli muži húfnice a tarasnice a nastavali veľké štíty pre ochranu kušostrelcov. V okamžiku tu vyrástla z desiatich vozov pevná hradba, pričom sa v medzerách medzi kolesami černeli kované hlavne ťažkých strelných zbraní.
Zostávajúce dva vozy zaistili hrádze v tyle a niekoľko pavéznikov so strelcami s kušami sa postavilo na hrádzi čelom k rybníku Škaredý.
V tej chvíli vystúpil Břeněk Švihovský na rohový voz na hrádzi a prehovoril k húfu: „ Bratia a sestry! Čaká nás ťažká skúška. Pozdvihnite však svoje srdcia, bratia! Môžu nás poraziť tí služobníci lži? S nami je pravda a preto naše bude i víťazstvo!.. . Neklesajte na mysli a pripravte sa k boju. Je nás málo, preto každý musí vydať aspoň za dvoch. Plošiny vozov obsadia bojovníci s okovanými cepmi, sudlicami a píšťalami, zatiaľčo ostatní sa zoskupia do húfu za vozmi, aby boli pripravení pre útok na mieste, kde to bude treba... Vidím, že sú medzi vami aj ženy ozbrojené cepmi a kosami a aj chlapci s prakmi. Kameňov je tu chvalabohu dosť... Vy najstarší, ktorí už nevládzete držať v ruke zbraň, zoberte deti a choďte s nimi k úpätiu vyvýšeniny, kde sme mimo dosah striel odviedli kone... Bojujte s Kristom v srdci a pamätajte, že Boh je na strane pravdy. “
Švihovský sa potom objal so Zižkom, Valkounom a s niekoľkými bratmi, ktorí stáli okolo nich. To isté potom urobili ostatní a so zdvihnutými zbraňami zaujali svoje miesta a čakali príchod kráľovskej jazdy.

**********************************

Zatiaľ došlo rytierske vojsko strakonických krížovníkov k sudoměřským rybníkom a v diaľke spozorovalo vozovú hradbu husitov. Predné rady zarazili kone a tým zastavili celý tisíchlavý húf. Niektorí rytieri sa rozosmiali: „ Pozrite sa, páni, na tých otrhaných chlapov! Oni sa chcú brániť! Keby sme ich ničím nebili a len koňmi tlačili, tak ich na kopytách roznesieme, haha. “
Vtedy zdvihol ruku križovnícky veľmajster, pán Jindřich z Hradca, aby utíšil svojich bojovníkov: „ Trpezlivosť, páni. Však nám tí sedliaci neutečú... Musíme počkať ešte na kráľovské železné vojsko, aby neprišlo o divadlo, ako zahynú v krvi a bahne posledné zvyšky tých odporných Husových kacírov... Á, myslím, že nebudeme musieť dlho čakať. Na východnom obzore už vidieť hroty kopijí a vejúce korúhvy kráľovských oddielov. Počkáme na nich. “
Keď kráľovské vojsko dorazilo k strakonickým, Jindřich z Hradca vyšiel jeho veliteľovi, Petrovi Divúčkovi zo Šternberka, naproti. Keď sa obaja velitelia stretli, zastavil Šternberk koňa, pozdvihol priezor svojej prilby a pyšne sa zasmial: „ Obávali sme sa, že prídeme neskoro a že už pozdravíme víťaza. “
Pán z Hradca sa na koni mierne uklonil a priložil si ruku na prsný plát brnenia: „ Nechceli sme vás pripraviť o tú kratochvíľu. Mám česť ponúknuť vašim rytierom, aby prví pustili svoje kone do tých sedliakov a rozdupali ich. My budeme stáť na boku a zatlieskame vašej skvelej formácii. “
„ To od vás nemôžem prijať, “ zdvorilo odmietol Šternberk a kývol rukou smerom k vozovej hradbe. „ Prišli ste prví, máte prednosť. Smelo do nich. Takáto krátka prechádzka poteší každého bojovníka. Nemám pravdu? “
Jindřich z Hradca neodpovedal, len sa zasmial a odcválal k svojim oddielom.
Zatiaľ čo sa pyšní páni dohadovali o útoku, ktorý im pripadal tak samozrejme ľahký, udeľovali husitskí hajtmani svojim bojovníkom posledné rozkazy. Žižka stál na jednom z vozov a prikazoval: „ Keď na nás zaútočia, neponáhľajte sa! Nechajte ich priharcovať na najbližšiu vzdialenosť a až vtedy vystreľte zo všetkých húfnic, tarasníc, píšťal a kuší. Nie skôr! Počkajte kým prikážem! “
Potom sa od bojovníkov odvrátil a pozrel smerom k nepriateľovi. Strakonickí krížovníci sa práve šikovali a chystali sa vyraziť do útoku.

**********************************

Strakonickí železní páni zrovnávali kone do bojovej línie, aby sa v niekoľkých radoch vyrútili proti chabému postaveniu nepriateľa. Pán z Hradca vyšiel na čelo línie, vytasil meč a zvolal: „ Vpred páni! Jediným úderom zmetieme z cesty to kacírske hniezdo... Veľa štastia páni! Vpred! “
Strakonickí popohnali kone, najskôr klusom, ale po chvíli sklopili kopije a prešli do cvalu. Zem sa triasla a dunela pod nohami tisícov konských kopýt. Les ostrých napriamených rytierskych kopijí sa nezadržateľne blížil k vozovej hradbe, ale vtom sa stalo niečo, čo pán Jindřich z Hradca vo svojej nadutosti vôbec nepostrehol. Jazdci sa zrazu ocitli v tlačenici a tlačili sa jeden na druhého, lebo lúka, ktorú breh rybníka Markovec a rybničná hrádza zužovali do lievika, im začala byť pritesná. Jazdci porušili bojovú líniu, vrážali jeden do druhého, najvzájom sa zdržiavali a prekážali si.
Jan Žižka stál na bojovom voze a celý ten zmätok napäto pozoroval. V jednej chvíli zdvihol palcát a zvolal: „ Vidíte ich, rohatcov? Už sa tlačia. Železná masa sa k nám rúti ďalej, ale nepríde ich sem ani polovica. A ak aj prídu, všetci sa pri vozoch nepomestia. Budú musieť čakať, kým pobijeme prvý rad a uvoľní sa miesto pre ďalší... Pozor! Už sú blízko! Strelci, pripraviť sa!.. . Streľte! “
V tom okamihu zarachotili húfnice a tarasnice, zahučali píšťaly a zasvišťali šípy vystrelené z kuší. Kovové i kamenné gule udreli do natlačeného húfu a šípy, ktoré našli cestu medzi plátmi brnenia, zraňovali zdesených jazdcov. Desiatky koní a jazdcov popadali a tí, ktorí išli za nimi, sa na nich potkýnali a zrútili sa na zem. V natlačenom húfe útočiacich jazdcov gule z ťažkých húfnic narobili doslova ulice.
Prv však než husitskí bojovníci znova nabili hlavne húfnic a píšťal, prevalila sa vlna jazdcov cez padlých a ranených a železný príval dorazil k vozovej hradbe. Rytieri sklonili svoje kopije a namierili ich do výšky mužov, stojacich na vozoch. Než však kopije dosiahli svoj cieľ, znieslo sa na nich krupobitie rán okovaných sedliackych cepov, sekerových sudlic i železných, ježkovitých gulí, uviazaných reťazami na dlhých tyčiach. Rytierske kopije sa lámali a len máloktorý útočník zasiahol smrtonosnou zbraňou husitského bojovníka. Naopak, stále viac a viac zabitých a ranených rytierov i koní sa váľalo pri kolesách sedliackych vozov.
Márne odhadzovali rytieri, ktorí došli ku hradbe, polámané kopije a tasili meče. Tými svojich protivníkov na vozoch nedočiahli. Zato okované gule a cepy dopadali presne na prilby a brnenia útočníkov a trieštili kov, lebky aj kosti. Vzduch bol plný tresku kovu, revu ranených ľudí i koní, do ktorého znovu zarachotil hromadný výstrel húfnic a ručníc.
Po ďalšej salve vypálenej z vozovej hradby, pán Jindřich z Hradca pustil uzdu a zakolísal sa v sedle. Jeden šíp ho zasiahol do nohy na mieste, kde plátové brnenie nepriliehalo. Vtom sa v radoch otrasených a zdecimovaných strakonických križovníkov ozval krik: „ Veliteľ padol! Veliteľ je ranený! Zachráň sa, kto môžeš! “
Jazdci v zmätku začali otáčať kone, aby unikli ranám ťažkých cepov a hlava nehlava cválali preč od vozovej hradby.

**********************************

Kráľovská jazda, zatiaľ z druhej strany vypusteného rybníka Škaredý, pozorovala bitku z bezpečnej vzdialenosti. Obočie pána zo Šternberka však bolo stiahnuté: „ Čo sa to tam do čerta deje? Pred tými vozami je zmätok, nevidno čo sa tam robí... Ale to nie... To nie je možné... Jazdci ustupujú... Nie, oni utekajú. Utekajú kade ľahšie, zbabelci... Ako je to možné? Tisícka rytierov v železe od hlavy po päty!.. . A tí špinaví sedliaci po nich hádžu kamene... Za mnou, páni! Vpadneme husitom do boku. Tam nie sú svojimi vozami krytí! Prejdeme k nim cez suché dno toho rybníka ako po ceste! A nemaznajte sa s nikým! Pobite ich všetkých! “
Kráľovská jazda teda vyrazila po dne rybníka, aby napadla nechránené krídlo Žižkovho postavenia. Kone v cvale prebehli asi štrvtinu rybníka, ale husté bahno, ktoré za na vrchu zdalo byť zaschnutým, ich zastavilo. Len s najväčšou namáhou vyťahovali nohy z blata, ale zapadali čoraz hlbšie a hlbšie. Od námahy sa im nadúvali pľúca a od papúľ nervózne odfrkávali kusiská bielej peny.
Železná jazda ustrnula v bahne. Pán zo Šternberka svojmu koňovi, ktorý sa vzpínal a nechcel počúvať, vrážal do slabín ostrohy a reval na všetky strany: „ Banda kacírska! Sám diabol stojí na ich strane!.. . Páni!.. . Páni! Ustúpiť, pred Luciferom teraz už nie je možné! Hrádza je už neďaleko a je obsadená len úzkym radom tých diabolských kacírov s pavézami!.. . Zosadať, páni, zosadať! Taste meče a vpred na tú žobrotu! Pôjdeme si po nich peši!.. . Je proti zákonu božiemu, aby sa poddaný sedliak staval proti svojmu pánovi, ktorého ešte nedávno trpne poslúchal, klaňal sa mu a klesal pred ním na kolená... Za mnou a pobijte ich do jedného! “
Kráľovskí železní páni počúvli, ale len čo zoskočili z koní, váha železného brnenia ich vtláčala do mäkkého a poddajného dna rybníka. Zaviazli v klzkom bahne a len s najväčšou námahou vyťahovali nohy z blata, aby celí zadychčaní urobili pár krokov vpred.

**********************************

Vo chvíli, keď sa rytieri nemotorne brodili v hustom bahne, stál Žižka rozkročený na voze a pohľadom švihal po voze, odkiaľ Břeněk Švihovský riadil prvú zrážku. Trocnovský zeman sa znepokojene opýtal Valkouna z Adlar: „ Nikde nevidím brata Švihovského. Mal by už vydať rozkaz, aby zaútočili zálohy. Teraz je najvhodnejšia chvíľa. Železní páni sa v tom bahne ledva potácajú... Choď nájsť brata Švihovského a povedz mu, že máme najvyšší čas... Dúfam, že sa mu nič nestalo. Bež! “
Valkoun odišiel, ale dlho sa nevracal. Žižka začal tušiť voľačo zlé, ale nemal čas sa zaoberať chmúrnymi myšlienkami. Bolo treba čo najrýchlejšie konať. A vtedy Žižka vydal pokyn húfu bojovníkov, ktorí čakali v zálohe za vozmi: „ Teraz, deti! Hrr na nich! Bite, zabite, nikoho neživte! “
Medzerami medzi veľkými štítmi pavéznikov okamžite vybehli ľahko oblečení bojovníci s cepami, sudlicami, kosami či s tasenými mečmi, zbehli z hrádze a vrhli sa v ústrety nepriateľovi. Aj oni zapadali do bahnitého dna rybníka, ale nezaťažení železom brnenia, nikdy sa nezaborili tak hlboko. Husiti ľahko a svižne preleteli blatom a dostali sa k prvým radom kráľovských rytierov, úplne vyčerpaným zápasom s bahnom.
Pádne sedliacke zbrane udreli na nemotorných obrnených mužov a netrvalo dlho a šedé bahno sa začalo pokrývať prvými plátmi brnenia a prilbami mŕtvych a ranených. Začalo sa stmievať a večerné šero spolu s hmlami z rybníkov začalo zakrývať bojujúcich. Najmä rytieri, ktorým úzke priezory prilieb v hustnúcej tme ešte viac znemožňovali výhľad, podľahli panike a zúfalo sa mlátili navzájom, lebo v tom zmätku si mysleli, že husiti sú všade okolo nich.
Keď zadné rady rytierov spozorovali pohromu aj zradnosť pôdy, začali sa drať naspäť k svojim koňom, aby si zachránili holé životy. Husitskí bojovníci ich prenasledovali a nad bojiskom sa vznášal ich víťazný pokrik: „ Bežia, nepriatelia bežia!.. . Hrr na nich! “
Žižka práve sledoval utekajúcich jazdcov, ktorí náhlivo vysadali do sediel, keď k nemu prišiel hajtman Valkoun a vážne povedal: „ Brat Jan... Našiel som brata Švihovského... Je pri... Lepšie bude ak pôjdeš so mnou k nemu... Ja... “
„ Čo sa stalo? “ zúfalo zvolal trocnovský zeman, lebo cítil, že sa stalo čosi hrozné, lae nechcel tomu veriť. „ Kde je brat Břeněk? No tak, čo je s ním? “
„ Je mŕtvy, “ so slzami v očiach povedal Valkoun a chytil Žižku za rameno. „ Ja nič neviem. neviem ako sa to stalo. Keď si ma za ním poslal, bol už u nášho Pána... Poď sa na neho pozrieť. Leží tamto za vozom. Sú pri ňom ostatní bratia a sestry... “
Žižka zaťal zuby a vykročil smerom k vozu. Keď ho videl prichádzať dav, ktorý stál okolo pána Švihovského, úctivo sa rozostúpil a hajtman si kľakol vedľa ležiaceho druha. Pán Švihovský mal ranu na hlave a na prsiach. Žižka ho pohladil po vlasoch a opýtal sa okolostojacich, pričom od mŕtveho nezdvihol hlavu: „ Čo sa stalo? “
Jeden z bojovníkov opierajúci sa o zakrvavenú sudlicu ticho zašomral: „ Nikto nevie, brat Žižka. Spoločne sme mlátili po tých ohavách a brat Švihovský od nás ani na chvíľu neodišiel. Dorážali na nás ako osy a zrazu nám len ležal pri nohách... Ani hláska nevydal. V tom zápale sme ani nezbadali, ako sa to stalo. “
Žižkovi vypadlo z oka niekoľko så z, v duchu sa so Švihovským rozlúčil, ale o chvíľu bol znova tvrdým vojakom: „ Bratia a sestry! Tento deň si dobre zapamätajte. Dokázali ste poraziť dve tisícky obrnených rytierov napriek tomu, že ich bolo 5 na každého z vás. Keď prídeme do Tábora, hovorte o tom každému koho stretnete. Mužom, ženám, starým, mladým aj deťom. Nech všetci vedia ako dokážu urodzení páni utekať pred sedliackym hnevom. Takto to budeme robiť vždy. Pevná viera nás povedie k víťazstvu... Teraz pozbierajte zbrane a ranených. Na noc ostaneme pod ochranou vozovej hradby, keby sa tí pápeženci vrátili. Ráno necháme ranených v okolitých dedinách a potiahneme ďalej k Táboru. “
Na druhý deň Žižkov húf vyrazil na cestu a nikým nerušený sa dostal do bezpečia táborských hradieb, kde bol radostne a s veľkou slávou uvítaný. Ešte v tom istom roku husiti v Čechách rozprášili mohutnú križiacku výpravu, ktorú na podnet pápeža, viedol uhorský kráľ Žigmund Luxemburský.
Pripravil Ing. Róbert Sinai, pneuservis ROTKIV.